(z knihy Hráči)
Milý denníček, teraz ti napíšem, čo som ešte nikomu nepovedal. Najradšej
zo všetkých mám Hronov. Bola to láska na prvý pohľad. Zamilovali sme
sa do seba. Ja som mal sedemnásť a on už 47, ale to nevadí. On bol stále
slobodný. Najviac v hospode na Prajzku. Tam som chodieval rád a často.
Niekedy sme tam aj ponocovali, ale vždy vo všetkej počestnosti, len
niekedy nie. To keď sa náš Ľubo zahryzol do nohy peknej blondínky. Alebo
Petrmichl si s frajerkou vylievali pivo na hlavu. Ale čašník Petr (my
sme ho volali tréner) bol na jednotku. Asi aj on bol slobodný, aj keď
bol ženatý. Tam boli všetci aspoň na chvíľu slobodní, aj keď inak neboli.
Na Hronove mám rád strašne veľa vecí - zamiloval som sa tam, je to milé
a pekné mesto a milí ľudia, majú pekný park a v ňom prdlavku, výborne
v hospodách varia, sú tolerantní, majú radi divadlo, postavili pekné
divadlo, vítajú divadelné súbory na schodoch, nad riečkou zavesia každý
rok farebné žiarovky a tie mi potom blikajú v duši celý rok a už keď
sa blížim do Hronova na festival, tak hneď v prvý večer sa mi rozbúcha
srdce a bežím k Metuji, či sú tam - a sú, nezabudli. V kníhkupectve
mávali ešte za starých časov vždy tie najvzácnejšie knihy, čo sa už
nedali zohnať, spoznal som tam veľmi veľa skvelých ľudí - aj sa mi chce
ich vymenovať, ale to by bol naozaj dlhý zoznam, ale spomeniem aspoň
pamätný Klub mladých divadelníkov v Dřevíči, keď nás viedli páni Fréhar,
Rajmont, Kříž a Krobot - nezabudnuteľná škola. A potom - tie nočné potulky
z hospody do hospody, vyvetrať sa do parku a pokračujeme - pesničky,
gitary, nekonečné diskusie o divadle, čakanie na nový spravodaj, každý
rok stretávať známe tváre, raňajky v "stovke", máme v kronike aj pamätný
účet - 24 rumov s kofolou - a to sme, prosím, stihli štyria do jednej
popoludní. A to taktne mlčím o príhodách, keď sme chceli vykopať Jiráska
z hrobu - písalo sa v spravodaji, že Jiráskuv duch je pořád mezi námi
- tak sme si povedali, že bude medzi nami naozaj. Trochu sme rozhrabali
hrob, ale holými rukami a dvomi promile to nešlo. A nakoniec - on tam
vraj ani pochovaný nie je. Ale v spravodaji bola sťažnosť na vandalov...
och jaj, aj sme sa trochu hanbili. Alebo keď sme skákali z mosta na
križovatke do Metuje - o polnoci nahatí a veselí, alebo keď sme chceli
uniesť mladú Laurinku (ešte nebola ani slávna, ani nič), potom vniknúť
do rodného domečku a prežiť bujarú noc, alebo keď sme s Vladom plánovali
v našej starej tisícdvestotrojke urobiť putovnú výstavu aktov, ktoré
tu za uplynulé roky nafotil.
Milý denníček, tak toto všetko je tiež
láska. A to nespomínam kolegov, ktorý sa vracali nadránom z hospody
a stretávajúc pracujúcich sa im posmievali, že musia robiť umelých čurákov.
A skvelé céčko - ráno smaženka, kakavko a večer večera, pozdrav s Radimom
a Zuzanou, zamávanie rukou k stolu, kde sedí Milan Schejbal alebo Franta
Zborník alebo Luděk Richter. Možno spomínam častejšie reštaurácie než
divadlo. Ale áno - aj sme tu päťkrát hrali - a to je na slovenský súbor
celkom úspech. Ešte dnes tu a tam počujem povzdych - tí vaši Hráči,
alebo Hurikán. Nuž čo, divadlo berieme ako vzduch, ktorý dýchame a nechválime
ho preto každý deň. Ale pamäť máme - videl som tu také veci ako Ochotnícky
kroužek a jeho Matku, Zeleneč a Guľočku, Lucernu a ich Baladu pre banditu,
Ústí n.L. a ich Peer Gynt, Jak se vám jelo a Groteska, A za to všetko
ti milý denníček sľubujem, že keď raz budeme písať históriu nášho divadla,
tak svoju kapitolu v ňom bude mať aj moja stará láska - festival v Hronove
Jozef Krasula