(z knihy Hráči) Pôvodná reportáž z cesty očami Olivera Lippu
O možnosti nominácie
na festival do Mexika sme sa dozvedeli na Scénickej žatve v Martine,
po našom úspešnom účinkovaní s inscenáciou „Starí námorníci“. Vtedy
sme si povedali: “No určite! Ha-ha-ha“. Lenže generálnemu sekretárovi International amateur theatre association – Johnovi Ytteborgovi, sme
sa asi naozaj veľmi páčili, lebo nominácia prišla vzápätí oficiálne.
Všetko je jasné. Treba sa spojiť s partnermi v Mexiku, a toho a toho
marca tam priletieť. Pre vedenie súboru, „Divadelné združenie“, toto
znamenalo zabezpečiť devätnástim ľuďom letenky tam a späť za bezmála
šesťstotisíc korún. V piatok 13-eho sme mali odletieť, ale v piatok
na obed týždeň predtým sme ešte nevedeli či pôjdeme. Rozhodujúcim bolo,
či Ministerstvo kultúry SR uhradí polovicu nákladov zo spomínanej sumy.
Stalo sa, a my sme po chaotickom týždni, plnom vybavovania a príprav
rôzneho druhu, cítili tlak na žalúdok pri štarte moderného airbusu liniek
OK na trase do New Yorku.
DVE PLUS JEDEN V NEW YORK CITY
Fakt, že najlacnejšie
spojenie do dejiska festivalu bolo práve cez toto supermesto, nám zájazd
výrazne zatraktívnil. Všetko prebiehalo takmer hladko. Sedeli sme zrazu
v minibuse, kde mal šofér nad hlavou, rukou napísaný oznam, že v zmluvnej
cene, ktorú zaplatíme dopravnej spoločnosti ešte nie je zarátaný tringelt
pre neho, Prvýkrát sme vari kolektívne zhíkli na to, čo sme nečakali.
Udivili nás totiž stromy pri jednej z reštaurácií. Od koreňov až po
posledné vetvičky boli posiate tisícami minižiarovočiek. Živé stromy
vyzerali ako svetelná reklama…
V predstihu sme sa báli, že dve noci
budeme spať niekde na periférii periférie. To, že bude vchod ubytovne YMCA WEST sto metrov od začiatku Central Parku jedným smerom, a rovnako
blízko nájdeme Broadway s Metropolitan Operou smerom opačným – to nečakali
ani najväčší optimisti od tmavej páchnucej uličky, kde sme zastali.
Izby ubytovne boli úzke a krátke obdĺžniky, s poschodovou posteľou,
ministolíkom, popolníkom, zabudovanou skriňou a veľkým televízorom,
upevneným na konzolách v rohu miestnosti. Niekomu nabiehalo šesťdesiat
programov, niekomu ani jeden. Tento komfort dvoch nocí v Manhattane,
vyšiel jedného člena súboru na 44 dolárov. Na tamojšie pomery a zabudnúc
na „silu“ našej koruny, to bolo extrémne lacné.
Názory na New York sa
veľmi líšili. Tridsiatnik, ktorý sa pred tromi rokmi zúčastnil s „Divadelným
združením“ zájazdu v Japonsku ho lakonicky a neobjektívne nazval „Veľkou
dedinou“. Na druhej strane padali z úst pod rozšírenými očami superlatívy.
V každom prípade to, čo sme stihli za jeden deň – Broadway, pohľad na
mesto zhora, Central Park, Sochu Slobody, Metropolitan Operu – to je
zážitok na celý život.
PRVÉ DOTYKY S MEXIKOM
V snahe šetriť doláre sme
sa zavčasu ráno vybrali na letisko J.F.K. metrom. Len zážitky z tohto
trochu riskantného ťahu, by vyšli na niekoľko strán. Dobre to dopadlo,
a po ďalšom obtretí sa s maximálne nepríjemnými americkými úradníkmi,
sme znovu sedeli v lietadle spoločnosti Mexicana. Najmladšiemu členovi
súboru chýbalo pol strany z pasu, ktorú mu úradníčka na letisku vydrapila
s akousi štatistickou kartičkou pripnutou pri príchode do neho. Samozrejme,
tá polstrana v pase potom, výrazne chýbala inému americkému úradníkovi,
ktorý Sláva kontroloval pri ceste späť, znovu cez New York.
Z teploty
okolo nuly sme vhupli pri medzipristátí v mexickom Cancune do plus tridsať
v tieni. Cancun je momentálne neporovnateľne viac vyhľadávaným prímorským
centrom, ako u nás známejšie Acapulco. Museli sme vystúpiť z lietadla
k pasovej kontrole. Vznikli určité nejasnosti okolo našich víz. Pozvanie,
ktoré sme mali v ruke, nepokladali za oficiálne. Skôr však, ako stihol
problém narásť, tak mávli nad ním rukou. Do haly sa totiž neustále valili
stovky Američanov v krátkych nohaviciach, za mexickými plážami, do hotelov…
Po hodinovom čakaní sme pokračovali do Mexico City. Ak bol nejaký problém
s vízami, tak s colníkmi sme sa sa tu nespoznali. V Cancune túto kontrolu
ešte nerobili, a v hlavnom meste, ju už nerobili. Po vystúpení nás jednoducho
pustili cez všetky kontroly. Ocitli sme sa vo veľkej hale letiska. Bola
však príliš malá na množstvo ľudí, ktoré sa v nej v tom momente nachádzalo.
Okrem pestrosti ľudskej masy, nás hneď zaujali ľudia, uniformovaní.
Na každom kroku bolo vidno policajta v neprestrelnej veste, s rukou
na pažbičke revolvera.
Pri stretnutí s našimi hostiteľmi, ktorí nás
čakali, sme mali pocit, na základe obojstrannej bezprostrednosti, že
sa s nimi už dávno poznáme. Šup do autobusu a je tu prvý kontakt s týmto
najväčším mestom na svete. Všade je pastva pre oči, a na cestách blázinec,
pre nás s ukrytým zaužívaným poriadkom. Väčšie vozidlo má prednosť automaticky.
V krajnom prúde na hlavnej pozor - na vedľajšiu cestu. Autá sú väčšinou
americké. Od nablýskaných Lincolnov, po haraburdie z vrakovísk. Ako
taxíky sme, na počudovanie, videli najmä WV "chrobáky", s vyhodeným
predným sedadlom. Bola nedeľa popoludní a predstavte si, že by náš park
na námestí v Partizánskom bol v tomto čase plný ľudí. A teraz si predstavte,
že v Mexico City, idete okolo časti parku, plnou rýchlosťou, zo dvadsať
minút, a všade je mravenisko ľudí - kráčajúcich, alebo sediacich na
každom štvorcovom metri.
Ak združím zážitky z tohto mesta, aj z noci,
ktorú sme strávili v ňom pri návrate, nemôžem nespomenúť jeden detail.
Pri záverečnej párty, pred odletom, sme niektorí prejavili želanie,
ísť kúpiť niečo za posledné peniaze. Mexickí kamaráti nám to vyhovárali,
že večer sa do mesta nechodí. Nakoniec sa jeden vybral s nami, aby sme
neblúdili. Nikdy nezabudnem na moment, keď som si zrazu uvedomil, že
sme sami štyria chodci na širokom bulvári. Náš sprievodca sa tváril,
akoby prechádzal mínovým poľom. Bolo asi desať hodín večer a do polnoci
otvoreného obchodu, to nemeralo viac ako tristo metrov. Všade prúdy
áut, ale chodníky prázdne...
FESTIVAL
Trojmilónové dejisko Medzinárodného
amatérskeho divadelného festivalu, MONTERRY, leží dvanásť hodín autobusom,
s tehlou na plyne, severne od Mexico City. Na festivale vznikla veľká
rodina, ktorej základ tvorili srdeční Mexičania. Príbuzní sa zišli z
Nórska, Nemecka, Salvadoru, Dominikánskej republiky, Jamajky, Kanady,
USA a Česko-slovenska. Diskusie o predstaveniach neboli to najdôležitejšie,
i keď sa tešili veľkému záujmu, aj zo strany masovokomunikačných prostriedkov.
Neustále sme dostávali otázky o našej krajine, o našom živote. My sme
sa vyzvedali tiež. Na diskotékach v latinsko-americkom rytme, boli sediacimi
za stolmi z pravidla zmiešaní z viacerých zúčastnených štátov. Ak si
od Mexičana vezmete ponúknuté pivo, tak to ešte veľa neznamená. Ale,
keď to podľa dobrého slovenského zvyku, otočíte - je to, akoby ste s
ním uzavreli pokrvné bratstvo.
CESTOU SPAŤ
Cestou späť do Mexico City,
nám usporiadatelia splnili želanie a navštívili sme "Mexické pyramídy".
Človek si až po návrate domov jasne uvedomí, čo všetko mal možnosť vidieť.
Na vrchole "Slnečnej pyramídy" som mal iba kruhy pred očami, zo schodov
a únavy, z veľkej horúčavy. Dve hodiny času bolo žalostne málo, na možnosti,
ktoré tu poskytovala história.
Videli a zažili sme toho veľmi veľa.
A iste je nám aj čo závidieť. Takéto cestovanie obnáša však aj detaily,
ktoré nie sú v bežnom živote normálne. Napríklad cestou späť sme neležali
štyri dni v posteli. Prvú nos sme strávili v autobuse z Monterrey do
Mexico City, druhú sme spali v provizórnych podmienkach úradu Mexických
amatérskych divadelníkov.
Tretiu sme strávili v našom lietadle do Prahy,
a tú štvrtú v autobuse na ďalší festival v nemeckom Paderborne. Ale
o tom vari nabudúce...
Oliver Lipo