(z knihy Hráči) Ako obohacovať iných v medziach zákona
Chata Ondrej sa nachádzala
v blízkosti Partizánskeho, asi dva kilometre od obce Brodzany. Dnes
už neexistuje. V chate Ondrej sa, počnúc rokom 1984, vždy v prvý septembrový
víkend diali neobyčajné veci. O nich bude naše rozprávanie.
ZDA Partizánske,
tento bývalý "topánkový gigant", organizoval každý rok podujatie pre
deti, nazvané "Cesta rozprávkovým lesom". Keďže gigant bol v tom čase
aj zriaďovateľom ambiciózneho divadelného súboru (Divadelné združenie
Partizánske), oslovil jeho členov, aby na príprave a realizácii participovali.
Vyvrcholenie celého podujatia sa konalo v chate Ondrej. Tak sa zrodila
myšlienka odmeniť divadelníkov tým, že dostanú na víkend k dispozícii
chatu, ktorej majiteľom bol zriaďovateľ súboru.
ČO NETUŠILI
"Prvé stretnutie
divadelníkov na Hornej Nitre (1984) nemalo ešte premyslenú koncepciu,
vytrysklo z potreby intenzívneho ľudského stretnutia", spomína Jozef Krasula, duša celej tradície, jeden zo zakladateľov súboru. "Vrátil
som sa vtedy po dvoch rokoch z vojny, riadne frustrovaný všetkým, čo
som tam videl a túžil som po kontaktoch so spriaznenými dušami. Stretli
sme sa vtedy len členovia nášho divadla, mne to umožňovalo vrátiť sa
do normálneho sveta a súčasne toto zdanlivo bezvýznamné stretnutie vytvorilo
základný predpoklad pre vybudovanie mnohoročnej tradície. To sme, pravda,
vtedy netušili."
HLAŤ FPRET!
Hneď nasledujúci ročník patril však medzi
tie, na ktoré jeho účastníci dodnes spomínajú. Zišlo sa takmer šesťdesiat
ľudí (kapacita chaty bola 42 miest...), do prípravných prác sa už vtedy
- a odvtedy pravidelne - zapojili protagonisti bratislavského divadla
Úsmev. Ústredným motívom stretnutia bolo "obnovenie Areálu revolučných
tradícií". Pripomeňme, že bol rok 1985 a to sa v ďalekej Moskve neznámy Gorbačov ešte len nadychoval k budúcemu uvoľneniu. "Boli sme mladí,
drzí a hlúpi," usmieva sa Krasula, "a netušili sme, čo všetko sa môže
stať. Bola to skvelá recesia na všetky tie ich červené mýty. Ja som
dostal označenie "súdruh K", bol som menovaný za vševedúceho generálneho
tajomníka a stál som na čele ústredného výboru. Bolo tam, samozrejme,
aj množstvo robotníkov, ktorí museli pracovať na obnovení Areálu. Napokon
sa uskutočnilo slávnostné otvorenie, v rámci ktorého odhalili moju sochu.
Dôležitou súčasťou našich stretnutí sa stal pozdrav HLAŤ FPRET!, ktorý
bol povinným pozdravom, objavil sa na pozvánkach ku všetkým ďaľším ročníkom
a pod týmto názvom sme začali vydávať aj časopis. Ďaľšou premiérou tohto
ročníka bolo opekanie barana - Legrádyovci z divadelného súboru v Ivanke
pri Dunaji sa týmto skvelým obradom "natrvalo zapísali" do blízkej i
vzdialenejšej budúcnosti akcie. Rovnako sme rokom 1985 začali tradíciu
pozývania významných hostí. Prišla legenda českého folkrocku - Petr
Ulrych so skupinou Javory. Podujatie postupne dostávalo multimediálny
rozmer. Pôsobil som v tom období vo filmovom klube, takže sme zabezpečili
aj projekcie pozoruhodných archívnych filmov."
AKO DIEŤA RÁSTLO
Za pikantériu
možno považovať skutočnosť, že akcia - napriek svojej periodicite -
nikdy nefigurovala v oficiálnych plánoch kultúrnych podujatí, logicky
teda nemohla byť ani finančne podporovaná zo štátnych zdrojov. V hlbokom
socializme sa tak mladí slovenskí divadelníci učili čomusi, čo sa im
dnes nesmierne zíde - hľadaniu alternatívnych zdrojov. Pravdou je, že
na zabezpečenie rozpočtu prispieval každý účastník vopred stanovenou
sumou. Tá sa z pôvodných 100 Kčs "valorizovala" na dnešných (milosrdných)
250 Sk. Okrem toho, prirodzene, každý prispel, čím mohol.
Pribúdajúce
ročníky mali čoraz precíznejšie pripravenú dramaturgiu, rozrastal sa
aj zoznam pozvaných osobností z rôznych umeleckých žánrov. Vystúpil
tu napr. Petr Oslzlý, člen presláveného Divadla na provázku, renomovaný
režisér Peter Scherhaufer, spisovateľ Dušan Dušek, folkový spevák Petr
Lutka, herec Jiří Pecha (spolupraccovník B.Polívku), viaceré špičkové
slovenské divadelné súbory, poprední slovenskí recitátori a mnoho ďaľších
inšpiratívnych tvorcov. Originálne sa vyvíjala aj "problematika ideového
zamerania"jednotlivých ročníkov. "Najväčšia atrakcia," spomína Jozef
Krasula,"sa odohrávla v prvý septembrový víkend roku 1995. Mali sme
Vianoce. V piatok bol Štedrý deň, v sobotu Silvester a v nedeľu Nový
rok. Akoby v mierne zrýchlenom filme, ale odohralo sa to podstatné:
bol Mikuláš s čertom, štedrovečerná večera, darčeky, dojatie, na Silvestra
zábava, šampanské, o polnoci ohňostroj, novoročné želania, radosť a
nadšenie." Dodajme, že divadelníkom, zdá sa, skutočne nerobí problém
zahrať si "čokoľvek kedykoľvek". Majú to nakoniec v "popise práce".
Ročník 1995 bol však posledný, ktorý sa uskutočnil na chate Ondrej.
O niekoľko mesiacov z nej totiž zostalo nepochopiteľné rumovisko. Neboli
by to však "krasulovci", aby aj z tohto neradostného faktu čosi nevyťažili.
Nad rumoviskom usporiadali "dôstojné odhalenia pamätníka na počesť stretnutí
z rokov 1984-1995"... No a keďže ročníkom 1996 sa začala nová etapa
(v novom prostredí), bolo, samozrejme, potrebné prispôsobiť aj "ideový
zámer". Vlaňajší ročník sa uskutočnil v priestoroch bývalého pionierskeho
tábora. Je jasné, že pre organizátorov to bola, povedané športovou terminológiou,
prihrávka na smeč. Je jasné, že muselo ísť o "obnovenie tradície pionierskych
táborov". A je jasné, že o inteligentnú zábavu spojenú s vysokou mierou
tvorivosti nemohla byť núdza. Napokon, posúďte sami: slávnostný nástup,
pioniersky sľub, odovzdávanie pionierskych šatiek, spev angažovaných
pionierskych piesní, vztýčenie zástavy, zaradenie do oddielov, súťaž
oddielov v divadelnej improvizácii...
AKO DETI RÁSTLI
"Vždy po skončení
ročníka si hovorím, že to bolo posledný raz," priznáva sa Jozef Krasula.
"Príprava a realizácia celej akcie je nesmierne náročná a vyčerpávajúca.
Okrem toho je prirodzené, že sa nie vždy všetko stopercentne vydarí.
I keď takto to možno vnímam len ja. Keď počujem ľudí hovoriť o tom,
že znovu načerpali zážitky, z ktorých budú žiť až do ďaľšieho ročníka,
jednoducho to nedokážem zastaviť. Ten intenzívny ľudský rozmer je tu
skutočne podstatný. Stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými si máš čo povedať.
S viacerými možno len raz za rok. Práve tu. Načerpáš energiu, ktorá
ti umožní vrhnúť sa do ďaľšej sezóny. Divadelnej i životnej. Je fascinujúce
a veľmi príjemné vnímať ubiehajúci čas prostredníctvom stretnutí s deťmi
účastníkov. S deťmi, ktoré tu s nami pred rokmi neboli. Dnes ich chodí
toľko, že pre ne pripravujeme osobitný program. Zrodilo sa tu mnoho
pracovných väzieb. Mnoho priateľstiev. Mnoho lások. Pozitívna energia
je prenosná."
Stretnutie divadelníkov na Hornej Nitre sa v tomto roku
uskutoční štrnástykrát. Divadelné združenie z Partizánskeho medzitým
uviedlo svoje inscenácie v Japonsku, Mexiku, Dánsku, Fínsku, Nemecku
a Švajčiarsku. Jeho členovia sa však tešia na každé ďaľšie - obyčajné
ľudské - stretnutia. Jozef Krasula je toho eklatantným dôkazom.
Marcel Šustek
Hlas ľudu, 10.4.97