(z knihy Hráči)
Hurikána, psa čisto slovenského pôvodu pochádzajúceho z chovu spisovateľa
Dušana Dušeka, poznajú diváci v Nemecku, Dánsku, Fínsku, Turecku, Veľkej
Británii, v zahranično-nezahraničnom Česku a , samozrejme, aj doma -
Martinom počnúc a Radošinou končiac.
Je pravda, že tento štvornohý Slovák
bol prešľachtený v Partizánskom skupinou milovníkov zvierat (a psov
zvlášť), kde tiež dostal aj špeciálne lekcie herectva, ale svoj pôvod
potvrdzuje zmyslom pre humor a zábavu. Hurikán z Partizánskeho je amatér,
za svoju produkciu peniaze neberie, uspokojí sa s úhradou cestovných
nákladov, prípadne stravnou jednotkou a pri ceste na viac dní aj skromným
lôžkom. A presne toto mu ponúkli organizátori jeho viac ako dvojtýždňového
turné po Veľkej Británii.
Hurikán alebo predstavenie "O snoch, krídlach
a psovi Hurikánovi" je inscenácia, ktorá si najviac pocestovala po svete.
Aj keď "Frikando", ktoré sa dostalo až do Japonska a "Námorníci", ktorí
trávili čosi vyše týždňa v Mexiku, dĺžkou svojich výletov neprekoná.
Ale na druhej strane treba priznať, že cestovanie toho skutočného psa Hurikána - samičku írskeho setra menom Líza (Jancová), nebolo vždy také
jednoduché. Boli krajiny, kde mu slovenské veterinárne povolenia a potvrdenia
stačili - napríklad v Nemeckom Paderborne sa Líza cítila ako doma, nakoniec
sa sama vybrala na výlet po meste bez vedomia svojho pána. Všetko sa
skončilo dobre, len sme o hodinu či dve neskôr odchádzali na Slovensko.
Horšie to už bolo cestou z Dánska cez Švédsko do Fínska. Vedeli, že
Švédi majú prísne karanténne pravidlá, ale náš veterinár nás uistil
(vychádzajúc z medzinárodných dohôd), že nebudeme mať problém, ale...
Už prvý vstup do krajiny bol viac ako problematický. Nebudem tu podrobne
rozpisovať celú kriminálku, len uvediem, že sme psa nakoniec prepašovali
a švédskym colníkom sme ušli až do Fínska. Problém nastal pri ceste
späť. Bystré oko hnusnej colníčky ju uvidelo, keď sa išla vycikať a Líze hrozilo utratenie a majiteľovi pokuta 20 00 korún. Všetci sme sa
cítili pod psa a už sme sa videli minimálne v base, do ktorej by nás
šupli, lebo sme chceli uškrtiť tú hnusnú ježibabu na colnici. Nakoniec
to urobilo 250 mariek, keďže majiteľ "už nemal" viac. Aj to len vďaka
tomu, že jeden colník bol kedysi vo Vysokých Tatrách...
A potom boli
krajiny, kam sme Lízu nebrali. Do Turecka (príliš dlhá cesta autobusom
- čo musí vydržať človek si pes nezaslúži) alebo na druhej ceste do
Fínska (majitelia majú svojho psa radi a nechceli vyvolávať so Švédskom
vojnový konflikt). No a Líza nakoniec necestovala ani do Veľkej Británie,
kam sme boli pozvaní na dvojtýždňové turné do miest Glasgow, Newcastle,
Birmingham a Londýn.
Hurikánove cesty po Británii boli turisticky atraktívne
a zaujímavé, ale na druhej strane veľmi namáhavé a dlhé. To posledné
dokazoval aj záverečný účet, ktorý nám vystavili v dopravnej spoločnosti
- 160 tisíc korún (rok 1996). Na polovičku sme sa zložili a hlavnú finančnú
pomoc poskytlo mesto Partizánske. Vec, ktorá sa už v našich kruhoch
nevidí často. Ako sme sa do Veľkej Británie vlastne dostali? Jednoducho
- ako vždy. Našu inscenáciu videl Kevin Dowsett z britskej AITA/IATA,
ktorý tam má na starosti Medzinárodný výmenný program. Videl ju rok
predtým na festivale v tureckej Ankare, kde nás vybrala stredoeurópska
sekcia AITA/IATA spomedzi viac ako 40 inscenácií celej Európy.
Je treba
priznať, že na toto turné sme nešli so stiahnutým chvostom, veď v zahraničí
sme už čo-to skúsili a oňuchali. Ale na druhej strane pozvanie do Veľkej
a ešte k tomu Británie neprichádza často, v našich končinách už vôbec
nie.
Počas našich zájazdov doma i v zahraničí sme museli angažovať asi
6 ďaľších Hurikánov a v alternáciach sa predstavili: Rony – zlatý retriver
(druhý zájazd do Fínska - Mikkeli), Marika – uličná zmes (Ankara, Turecko),
Gipsy (Londýn, Anglicko) a 3 ochotníci v Glasgowe, Newcastli a Birminghame,
ktorých mená si nepamätáme.
Napriek všetkému sme si nikdy nemysleli,
že Hurikán má život pod psa. Nakoniec – Hurikán ešte žije – má za sebou
81 repríz. Najviac divákov ho videlo v Ankare – asi 1200 a najmenej
v Radošine – 9. Počas doterajšieho hurikánskeho života sme v súbore
uzavreli tri súborové manželstvá.
A teraz sme dostali ďaľšie pozvania
do Levíc a do Kyjova – Líza sa môže tešiť. A my tiež.
Jozef Krasula