Divadelné združenie Partizánske

Napísali o nás

O tom, ako robíme divadlo

(z knihy Hráči)

Hneď v úvode článku autori prosia čitateľov, aby všetko, čo bude v ňom napísané, brali s rezervou. Zároveň aby odpustili autorom drzosť, s akou si dovolili vyjadriť sa k problémom divadla vôbec. Autori nemali v úmysle nikoho poučovať ani ovplyvňovať. Na to je dosť iných - múdrejších. Alebo aspoň kompetentnejších.
Príprava každej novej inscenácie je proces. U niekoho trvá pár mesiacov, u niekoho rok, niekto odsúdi svoju inscenáciu skôr ako vznikne a iným obhajoba inscenácie zaberie viac času ako jej príprava.
My sme pri príprave inscenácie Frikando, frikando... prešli postupne všetkými štádiami. Dokonca ani v tejto chvíli nevieme presne, v ktorom štádiu sa nachádzame.
S knihou Zlaté teľa autorov Iľfa a Petrova sme sa prvykrát stretli v r.1979. O rok na to nezávisle od tejto udaalosti vznikol aj náš súbor. S ním sme najskôr inscenovali dve poviedky Michaila Zoščenka Kolotoč a Chybička. Je asi veľká škoda, že toto predstavenie málokto z čitateľov videl. (Inscenácia trvala od 15 do 30 minút podľa momentálnej dispozícii tvorcov i prítomných divákov.) Škoda je to preto, lebo tu kdesi vznikli (neuvedomelo) metódy a prístupy k tvorbe divadelných inscenácií, ktoré sa v rozvinutejších podobách tiahnu celou našou osemročnou divadelnou existenciou. Najtypickejšími dokladmi o tomto sú práve naše posledné dve inscenácie - N.V.Gogoľ: Hráči a Frikando, frikando..., zhodou okolností boli obidve uvedené v inšpiratívnej časti Jiráskových Hronovov.

1. Divadlo musí ľudí spájať a nie rozdeľovať
2. Sloboda a povinnosť každého člena súboru podieľať sa na tvorbe inscenácie
3. Snaha o pravdivosť vo všetkých zložkách predstavenia
4. Nikdy nepokladať šúčasný stav inscenácie za konečný
5. Lož má krátke nohy

Konkrétne o týchto zásadách na príklade našej zatiaľ poslednej inscenácie Frikando, frikando...

Ad 1/Prvá zásada, ktorá sa na prvý pohľad javí ako nehodnoverná fráza, ktorú sa môžeme dočítať v hociktorom bulletine hociktorého divadla v hociktorej krajine, my pokladáme za nejdôležitejšiu.
V prvom rade sa musí prejaviť v tom, že toto spojenie ľudí nastane v záujme vyslovenia určitej výpovede. Nevieme, či je šťastím alebo nešťastím, ale žijeme v dobe, keď nikto nemôže povedať, že niet o čom hrať. Súčasnosť ponúka nepreberné množstvo tém. Najmä z minulosti.
Kniha Zlaté teľa takéto témy obsahuje a to bol dôvod, prečo sme sa rozhodli ju inscenovať. Pravda, takéto témy obsahuje aj mnoho iných kníh, ale v nich zase chýba nadhľad, inteligentný humor, ľudskosť. Sú v nich iba témy. Je zaujímavé, že v prípade knihy Zlaté teľa sa ľudia už päťdesiat rokov smejú na tom istom.
Po rozbore sme my dvaja napísali prvú verziu scénara (42 strán). A pretože sme túto knihu nosili v sebe osem rokov, samotné písanie scénara trvalo necelé dva dni. Keď sme prikročili k realizácii v tzv.kukátkovom priestore, dospeli sme k názoru, že to, čo robíme, nás nespája, ale rozdeľuje. A všetko začalo znovu. V prvom rade sme zmenili hrací priestor. Či chceme alebo nechceme, len priestor, kde divák dýcha hercovi na krk a pozerá mu z očí do očí, zaisťuje v úvode vyslovenú tézu o spojení herca a jeho diváka. Zatiaľ iba priestorovo. Podobná kalvária nás čakala pri dramaturgickej príprave, hereckej realizácii a ostatných zložkách inscenácie.

Ad 2/ Sloboda a povinnosť každého člena súboru podieľať sa na tvorbe inscenácie. I tu postupujeme podobne ako bode 1/, t.j. po jednotlivých zložkách, i keď nikdy nevieme o ktorú zložku v danom momente ide.
Kostýmy: Poučený režisér vie, že keď sa dej románu (inscenácie...) odohráva v roku 1928, tak oblečie inscenáciu do kostýmov z daného obdobia (pokiaľ by, samozrejme, nechcel nedajboh aktualizovať). My, kruto poučení požičovňou kostýmov v Martine z inscenácie Hráči, kedy nás požičovné 5 kostýmov stálo 10 krát viac ako celá inscenácia, tento spôsob nevolíme. Je na hercovi, prípadne jeho starých rodičoch, aby si kostým pripravili sami. My "režiséri" potom buď súhlasíme, alebo dopĺňame. V prípade inscenácie Frikando, frikando... sme skoro vždy súhlasili. Keďže príprava tejto isncenácie trvala dve ročné obdobia (zima, jar), odrazilo sa to na teplejšom oblečení hercov, čo si však nepochvaľovali na tohtoročnej horúcej hronovskej pôde. Scénografia: O hracom priestore už bola reč. Súčasťou scénografie Frikanda je okrem holého vyvýšeného priestoru a stoličiek, aj zhruba 2m3 hliny, voda, hus s menom Tibor, tehly, transparent a telefón. Každý z týchto prvkov smeruje k divadelnej skratke. Stačí transparent a desať ľudí a hneď je z toho manifestácia (1.máj, ... a pod.). Stačí voda, vyzlečení ľudia a je more. Stačí hus a vieme, kde sme. A pretože každý zo súboru má na všetko svoj názor, výsledný tvar sa rodí až po búrlivých hádkach. Je zaujímavé, že väčšina sporov neprebieha na skúškach, ale až v priľahlých zariadeniach pohostinského charakteru. Patríme medzi málo návštevníkov pohostinstiev, ktorí tento čas trávia tvorivým spôsobom.

Ad 3/ Snaha o pravdivosť Buď pravdu máte alebo nemáte. My si myslíme, že nie je múdre myslieť si, že máme vždy pravdu.

AD 4/ Po premiére sa pre nás začína veľmi dôležitá fáza práce na inscenácii. Nechceme hrať divadlo pre úzku skupinu "vyvolených", ale ani ponôkať primitívnu zábavu televíznych estrád. Hráme pre ľudí (ako krásne to znie, však) a ich názor môže byť tak pravdivý ako názor hociktorej odbornej poroty. A naopak.
Mnoho vecí, ktoré v predstavení nie sú v poriadku, vycítime sami, avšak keď sa začnú množiť pripomienky z publika, je to neklamný signál, že treba robiť úpravy (čo nie je typické pre iné oblasti nášho života). Tak sa môže stať, že i divák, ktorý vidí inscenáciu tretí krát, vidí v podstate tri rôzne inscenácie. A tento jav sa s nami ťahá od inscenácie k inscenácii už tých osem rokov. Nech robíme, čo robíme, nevieme sa tomu vyhnúť. Kabinetným príkladom sú naše dve účasti na Hronovoch. Tak ako nás v prípade Hráčov zastihol Hronov na vrchole pomyselnej amplitúdy a zahrali sme jedno z najvydarenejších predstavení, tak tento rok v prípade Frikanda to bolo presne naopak (hlavne 1. a 2. z tých štyroch predstavení).
Ale o to máme väčšiu radosť z hry. A divák ani netuší, že rozkrádnie tehlového múru alebo prejav funkcionára na železnici má premiéru pred očami hronovských divákov. Rodičia nám už dávno povedali, že divadlo nás neuživí, čo by mohli dosvedčiť viacerí profesionálni divadelníci. A tak amatérske alebo ochotnícke divadlo prirovnávame k futblovej hre malých chlapcov pred naším domom. Nikto z nich nezarába futbalom 12 tisíc, hraajú len tak, pre potešenie. Prehra nie je tragédiou. A dokonca hrajú aj bez rozhodcov.
Ak by sme mali hovoriť o inšpirácii, tak popri takých divadlách ako Divadlo na provázku, alebo priatelia zo Zelenča, je to hlavne film, literatúra, výtvarné umenie a každodenný život.
Napriek tomu, že je tu reč o čistom amatérskom ochotníckom divadle, musíme sebakriticky priznať, že už ani my nie sme čistí amatéri. Dokladom toho je členstvo jediného profesionála v súbore a tým je hus - Tibor, za prestup ktorého sme zaplatili 180 korún. K tomu má zdarma ubytovanie a stravu. A čo si veľmi neradi priznávame - aj najväčšiu popularitu.
I my sme zažili ťažké chvíle, neúspechy, odchody na vojnu, Tiborov útek z domu. Naučili sme sa však veriť času a dialektike, a tak prišli aj úspechy, návraty z vojny, návrat Tibora.
My, divadelníci, sme jedna veľká rodina. I keď rozhádaná, závidiaca si, predsa len rodina. I tu sú rozvody, návraty, nečakané otehotnenie, výhra športky a narodenie potomka. Niekto je tu vydedený, niekto na zaslúžilom odpočinku a niekto dostal Rad práce. Aj táto rodina má svoje Vianoce. Niekedy bývajú v Hronove, niekedy v Martine a inokedy je to Českolipský divadelní podzim. Vtedy sa vzájomne obdarujeme, sme na seba dobrí, veľa jeme a pijeme a pozeráme televízor. Je nám cťou, že patríme práve do tejto rodiny.


Peter Hodál Jozef Krasula
Uverejnené v časopise Amatérska scéna /88